metalblog

 

Práve sa ukladáš spať. Náročný deň Ťa zmohol a nič nie je pre Teba lepšie ako poriadna dávka spánku. Vonku sa strhla búrka a blesky sa preháňajú vojnovo naladenou oblohou. Pomyslíš si, ako je dobre, že si už doma a nemusíš sa brodiť kalužami vody a uhýbať sa padajúcim dažďovým kvapkám. Zhasínaš nočnú lampu a prikrývaš sa perinou. Všade navôkol je tma a nikto nie je doma. Zrazu počuješ klopkanie na okno. Klop – klop. Klop – klop. Klop – klop. Čo to môže byť??? Nočný živočích hľadajúci útočisko pred hrozivým počasím? Ľadové krúpy padajúce spolu s dažďom? Alebo snáď kamienky dopadajúce na okno hodené nejakým zlomyseľným človekom? Tvoja myseľ, dychtivá po odpovedi na položenú otázku, sa nemôže odpútať od opakujúceho sa zvuku. Niečo na úplnom spodku Tvojej mysle Ti našepkáva, aby si sa nezaoberal príčinou tajomného zvuku. Tvoja zvedavosť je však silnejšia. Vstávaš z postele a prichádzaš k oknu. Odostieraš a na tvári sa Ti zračí ZDESENIE. Spoza okna na Teba hladí škeriaca sa tvár nepripomínajúca tvár žiadneho živého človeka. Prečo? Lebo to tvár človeka ani nie je. Prepadáš panike. Nevieš, čo máš robiť. Zdvíhaš mobil a chceš niekomu zavolať, avšak sieť je hluchá. Si bezmocný. Náhle sa však upokojíš, pretože zisťuješ, že diabolská tvár nachádzajúca sa za oknom zmizla a mobil opäť vykazuje známky funkčnosti. Nikomu sa však neodhodláš zavolať, lebo máš obavy z toho, čo by si o Tebe mohli druhí myslieť. Mierne upokojený sa znovu ukladáš spať. Ubehlo päť minút. Klopkanie sa už neozýva. Dážď tiež ustal. Ubehlo pätnásť minút. Ticho. Našťastie. Ubehlo tridsať minút. Spíš. Nevnímaš okolie, pretože si ponorený v ríši snov. Okolo Tvojej postele sa zrazu objaví deformovaná postava nesúca tvár, ktorú si videl za oknom. Stále spíš a nevnímaš, že bytosť si zatiaľ ľahla k Tebe. Bytosť vycerí zuby, pobozká Ťa a chytí Ťa za nohu. Prebúdzaš sa zo sna a neveríš vlastným očiam. Čo alebo kto to vedľa Teba je? Zatváraš oči a z celého hrdla kričíš. Neuvedomuješ si, že sa niekam prepadávaš. Otváraš oči a vidíš, že už nie je noc a nie si vo svojej izbe. Ocitol si sa na zelenej lúke, ktorou preteká malý potôčik. Všade naokolo je hmla, takže nevidíš, čo sa nachádza mimo tohto kúska lúky, na ktorej ležíš. Vstávaš. Vzduch je svieži a na tvári máš stopy po rannej rose. Nechápeš, čo sa deje. Vstávaš a ideš k potoku pretekajúcemu lúkou. Zurčanie potoka je počuť stále silnejšie. Čo to však nevidíš??? Klamú Ťa vlastné oči alebo si sa naozaj zbláznil? V potoku sa nenachádza žiadna voda! Namiesto nej vidíš úseky svojho života, ktoré sú premietané ako film v kine. Vidíš všetky svoje hriechy, podlosti a zločiny, ktoré si spáchal. Zrazu ticho búrky vystrieda neznesiteľný vreskot zúfalstva. Je to krik, ktorý vychádzal z Tvojho hrdla, keď si zomieral. Už chápeš. Toto je peklo. Pomalý existenčný koniec lapenej osoby. Miesto, z ktorého už niet úniku. Tvoja večnosť bude sprevádzaná počúvaním svojho vreskotu a sledovaním svojho pominutého života. Takže žiadne smaženie sa na rošte alebo horenie v plameňoch pekelných ako si si predstavoval výjavy pekla. Odteraz je na ťahu Tvoje svedomie, ktoré sa Ti vždy úspešne podarilo potlačiť do ústrania !!!