metalblog

 

    Od samotného počiatku bol metal (vo svojich začiatkoch nazývaný aj ako hard rock) ako nový hudobný žáner označovaný zo strany tzv. "strážcov morálnej čistoty spoločnosti" ako "hudba samotného Diabla". Títo, častokrát samozvaní, strážcovia zachovávania statu quo v spoločnosti odmietali uznať metal ako nový hudobný fenomén a degradovali ho na úroveň pazvukov a hluku, ktorý počúvajú len duchovne vyprázdnení členovia spoločnosti. Ďalším argumentom pre opovrhovanie novou formou hudby z ich strany bolo to, že tento nový fenomén má na človeka zhubný vplyv, ktorý ho odkláňa od skutočných a pravých Božích hodnôt a strháva ho do osídiel zla, duchovnej rozpleptanosti a ak nie, tak prinajmenšom do stavu pochybovania o všeobecnom spoločenskom konsenze o tom, čo je dobro a čo zlo. Je to tak aj naozaj? Predstavuje metal niečo, čo človeka deformuje a vnútorne zabíja? V nasledujúcom článku sa na danú problematiku skúsim pozrieť bližšie a rozobrať o.i. aj hlavné dôvody toho, prečo je metal veľkou časťou spoločnosti znevažovaný, či je naozaj pravda to, čo tvrdia spomenutí garanti morálky a ak áno, prečo.

    Rock’n’Roll, hard rock, metal, je jedno, ako sa tento žáner označoval alebo označuje, už od svojho vzniku priťahoval pozornosť neskutočného množstva ľudí. Dôvody, ktoré k tomu ľudí viedli, však nie sú identické.

    Jedna časť obdivovala tento hudobný žáner od jeho počiatku a to najmä pre hodnoty a princípy, ktoré vniesol do hudby a do spôsobu života. Tento nový hudobný smer sa začal po stránke filozofickej orientovať hlavne na liberálne hodnoty, na slobodu konania, slobodu vyjadrovania, individualizmu a v neposlednom rade aj na širšie presadzovanie hesla "carpe diem". Tieto hodnoty išli ruka v ruke s hudbou, ktorá bola niečím novým, niečím, čo dovtedy v hudobnom svete neexistovalo. S hudbou, ktorá v sebe niesla nespútanosť, prívaly energie, deformáciu dovtedajšieho poňatia melódie a rytmiky a dôraz na hlasitosť.

    Druhá skupina ľudí, ktorých metal tiež zasiahol, predstavovala ľudí odmietajúcich uznať tento nový spôsob života, odmietajúcich existenciu iných než tradičných konzervatívnych hodnôt a lipnúcich na dovtedajšom usporiadaní kultúrneho a sociálneho života. Títo ľudia sa nevedeli zmieriť s tým, že je tu niečo iné, niečo, čo predstavuje názorovú a hodnotovú protiváhu. Preto začali hľadať dôvody, ktoré by použili pri ofenzíve voči metalu. A tieto dôvody sa začali postupne aj objavovať...

    Predtým, ako prejdem k tomu, o čom pojednáva nadpis článku, je nevyhnutné uviesť aspoň zopár faktov súvisiacich s hudbou ako celkom a satanizmom, resp. okultizmom. Mnohí si myslia, že hudba sa začala spájať so satanizmom výsostne až po vzniku metalu. To však nie je pravda a ak tak niekto argumentuje, tak to značí buď o jeho nevedomostiach alebo o prípadnom zaujatom postoji voči metalu. Tento zjav má v skutočnosti hlbšie korene. Korene siahajúce prinajmenšom do 18. storočia, keď bol slávny skladateľ Niccolo Paganini obvinený z toho, že upísal svoju dušu Diablovi výmenou za inštrumentálne schopnosti, presahujúce ľudské možnosti. Mnohí prisahali, že videli spektrálne paže, ktoré virtuózovi pomáhali dirigovať orchestre a astrálne koče, ktorými prichádzali a odchádzali démonické postavy. Tieto domnienky zostali zakorenené tak silno, že Paganinimu nebolo umožnené po smrti v roku 1840 spočinúť v posvätenej zemi. Taktiež koluje legenda hovoriaca o tom, že metalový hudobník, ktorý chce byť slávny a úspešný, sa o polnoci stretáva na opustenom rázcesti s Diablom, aby s ním spísal zmluvu o tom, že mu za slávu, uznanie a bohatstvo poskytne po smrti svoju dušu. Legenda však nemá svoje korene v metale, ale paradoxne v bluese z 1. polovice 20. storočia a jeho predstaviteľovi Robertovi Johnsonovi. Pôvodne priemerný spevák a gitarista sa údajne upísal Diablovi v samotnom geometrickom strede Mississippi. Očití svedkovia tvrdili, že na druhý deň hral ako posadnutý, prsty mu neuveriteľne rýchlo behali po hmatníku a spieval „pekelne“ dobre. V Amerike sa stal legendou, avšak zomrel skoro, pretože ho otrávil žiarlivý manžel jednej z jeho mileniek. Fakt, že jeho hrob nebol nikdy objavený, prispel o to viac k legende o tom, že zapredal svoju dušu Diablovi. Beatles tiež neboli v tomto smere čistí, keď v roku 1965 šokoval John Lennon Ameriku prehlásením, že sú väčší ako Ježiš a o dva roky umiestnili na obal albumu Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Club Band podobizeň Aleistera Crowleyho, najznámejšieho satanistu a okultistu. Frontman Doors Jim Morrison si údajne vzal priateľku Patriciu Kennely pri satanistickom obrade. Rolling Stones sa tiež zaplietli do fám o satanizme, a to, keď odohrali svoj najtriumfálnejší koncert v Altamonte, ktorý sa zmenil na masaker. Počas tretej pesničky začal jeden z fanúšikov mávať nad hlavou revolverom. Členovia ochranky Hell´s Angels sa naňho okamžite vrhli a behom jednej minúty ho ubodali k smrti. Čo je zaujímavejšie, z pódia práve znela skladba Sympathy For The Devil...

    Metal vznikol v okamihu, keď sa hnutie hippies spolu so svojimi pacifistickými myšlienkami ocitlo uprostred obrovského rozkladu. Ľudia si začali uvedomovať, že si treba zložiť ružové okuliare a začať vnímať realitu. Tento opar, ktorý ich po mnohé roky udržiaval v stave radosti, náhle opadol - Paul McCartney oznámil rozpad Beatles, Janis Joplin, Jimi Hendrix, Jim Morrison zomreli počas jediného roka na predávkovanie návykovými látkami, J. F. Kennedy a M. L. King sa stali obeťami vrahov. Dá sa povedať, že došlo k všeobecnej vyčerpanosti a postupnému koncu všetkého, čo predstavovala Love Generation. Nastúpil pragmatizmus a s tým spojené vnímanie tvrdej reality každodenného života. Ideálna pôda pre nástup nového hudobného hnutia...metalu...

    Zánik tejto éry spôsobil, že väzby medzi satanizmom a hudbou začali silnieť. Na tomto mieste je potrebné spomenúť udalosť, ktorá sa udiala ešte v 60. rokoch 20. storočia. V roku 1966 založil Anton LaVey organizáciu s názvom Church of Satan (Cirkev Satanova). LaVey bol o. i. známy svojou nechuťou voči Love Generation a opovrhovaním týmto hnutím. Organizácia, ktorú založil, však nemožno spájať s uctievaním Satana vo forme, v akej ho zobrazuje kresťanská cirkev (ako entitu spôsobujúcu človeku telesné a duševné trápenie). Satan pre LaVeya predstavoval vzburu voči tradičným hodnotám, voči konformizmu, slobodu jednotlivca vo všetkom za podmienky, že to neobmedzovalo slobodu iného jednotlivca a pod. Dá sa povedať, že Satan predstavoval liberálny náhľad na svet. A práve táto myšlienková podobnosť s neskôr prezentovanými ideami metalu boli jedným z dôvodov, ktoré viedli k spájaniu metalu so satanizmom. Druhým dôvodom bolo to, že metal pri svojom vzniku v roku 1970 priniesol na scénu kapely, ktoré boli svojim imidžom absolútne odlišné od konformizmu spoločnosti. Preto boli aj vnímané ako bizarné postavy zo starých hororových filmov o bosorkách a iných okultizmom presiaknutých témach. A napokon, treba si to priznať, tretím dôvodom spájania metalu a satanizmu bolo samotné správanie a konanie mnohých kapiel, ktoré vo väčšine prípadov so satanizmom okrem prirodzenej zvedavosti o túto tématiku nič spoločné nemali (mám na mysli najmä kapely zo 70. rokov 20. storočia, ktoré boli absolútne neodôvodnene označované ako satanské). Sám basgitarista kapely Black Sabbath sa o tom vyjadril takto: "Strašne ma vtedy fascinoval okultizmus a spiritualizmus. Čítaval som časopis Man, Myth and Magic, ktorý bol od začiatku do konca satanistický. Okrem neho ma zaujímali aj knihy Aleistera Crowleyho." Samotná skladba Black Sabbath môže svojou náladou mnohým znieť ako demonštrácia a vzývanie Diabla, ale je tomu v skutočnosti naopak - hovorí o človeku, ktorý sa zaoberal okultizmom v takej miere, až sa z neho stal satanista, ktorý upísal dušu Satanovi. Je to v postate varovanie pred takýmito vecami prameniace v istej príhode Geezera Butlera. To je ale už iná téma.

    Keď 70. roky 20. storočia predstavovali len koketovanie kapiel so satanizmom, tak 80. roky priniesli novú formu - mnohé sa začali otvorene hlásiť k satanizmu a presadzovať myšlienku o novom rozmere metalu. Za všetky takéto kapely možno spomenúť kapelu Venom, zakladateľov black metalu, ktorí mali na obale albumu hlavu kozla, pentagram a motto: "Pľujeme na Pannu, ktorú uctievate a sedíme po Satanovej ľavici." Taktiež King Diamond s Mercyful Fate a svojim mejkapom a la Gene Simmons alebo Alice Cooper prispel k rozšíreniu názoru metal = satanizmus (hlavne tým, že na pódiu požíval bizarné hororové príslušenstvo - ľudskú lebku, zvieracie kosti a spieval skladby, ktoré niesli kontroverzné názvy, napr. Evil, Black Funeral, Satan´s Fall etc.). Posledná etapa budovania imidžu metalu ako satanovej hudby bola zavŕšená v 1. polovici 90. rokov 20. storočia v škandinávskych krajinách - keď sa nórsky black metal začal stávať nástrojom na šírenie náboženskej nenávisti, teroru a extrémistického správania sa. Začali sa konať doslova a do písmena akcie s názvom "kostolné turné", počas ktorých boli podpaľované chrámy ako prejav intolerancie. Zašlo to až tak ďaleko, že Varg Vikernes z extrémne brutálnej black metalovej kapely Burzum bol usvedčený z vraždy Euronyma, zakladateľa kapely Mayhem, a taktiež vypálenia 3 kostolov. Za tieto činy bol odsúdený na 21 rokov väzenia. Pred súdom vyhlasoval: "Chcem obrovskú vlnu nasledovníkov, zapáľte všetky kostoly a vyžeňte všetkých kresťanov." Pri týchto kapelách je vidieť, ako môže doslovné branie abstraktných textov spojené s nízkou inteligenciou a vzdelanosťou a nekritickým obdivom, zaslepiť človeka a urobiť z neho len stroj na vykonávanie neprávostí. Nemôžem pochopiť, ako sa mohli tieto black metalové kapely označovať ako satanistické, keď jeden z LaVeyovských princípov hovorí o neubližovani iným živým bytostiam. Ale zase na druhej strane, je pravda, aj tá najkrutejšia organizácia šíriaca nenávisť sa skrýva za peknými heslami...

    Čo som teda týmto všetkým chcel povedať? V prvom rade to, že satanizmus je súčasťou metalovej hudby. To je nesporné. Tu treba však podotknúť aj to, že vo väčšine prípadov slúži len na dotvorenie imidžu a zvýšenie predajnosti albumov. Skutoční satanisti, ktorí vyznávajú učenie LaVeya a žijú podľa jeho zásad a princípov, predstavujú v metale len úzku skupinu. Treba si uvedomiť, že metal predstavuje rozsiahly hudobný žáner s obrovským množstvom tém a ideí, ktorý nemožno zúžiť len na myšlienky spojené so satanizmom, prípadne ho s ním úplne stotožniť. Metal reprezentuje najmä odmietanie konformizmu a myšlienkovú slobodu. To je to, čo mu dáva obsah a formu. A je len na samotnom hudobníkovi, akým spôsobom túto slobodu využije. V neposlednom rade je však dôležitý aj konečný poslucháč a jeho postoj k hudbe - či si pripustí falošné idey príliš k telu, či vie rozpoznať "obmedzovanie slobody v slobode" a či nekriticky prijíma len niečo, čo vo svojej podstate nie je hodnotou, ale len obyčajnou pózou.