metalblog

Smrť ako jedna z tém a motívov metalu a jej personifikácie 

Témy a motívy metalu sa rôznia v závislosti od toho, o ktorý konkrétny subžáner v danom prípade ide. Napr. najrozšírenejším námetom power metalu je fantasy alebo science fiction. V prípade black metalu to je okultizmus a čierna mágia. Pri thrash metale je to poukazovanie na problémy dnešnej spoločnosti a jej morálny rozklad. Pri všetkých subžánroch sa však dá nájsť jeden spoločný menovateľ, čiže pojem, s ktorým narába azda každá metalová kapela. Je ním téma alebo motív smrti.

Smrť je téma, o ktorej sa prevažná väčšina ľudí častokrát zdráha a nezvykne rozprávať, pretože ju ľudia pokladajú za niečo, čo by malo zostať nedotknuté, za niečo, čo je tajuplné a desivé zároveň. Prečo je však tomu tak? Prečo táto téma z našej súčasnej spoločnosti akoby vymizla? Myslím si, že jednou z príčin je aj to, že ľudia (obzvlášť naša západná konzumná civilizácia) považujú smrť za protiklad života, za niečo, čo sa ich možno ani netýka. V skutočnosti však smrť nie je elementom, ktorý by bol v rozpore so životom, ale predstavuje prvok, patriaci k životu. Veď k samotnej skutočnosti ľudskej existencie nepatrí len narodenie, dospievanie alebo staroba, ale aj jej prirodzený zánik.

Je pozoruhodné, že aj tí najprimitívnejší predchodcovia dnešného moderného človeka, mali predstavy o svojom zániku. Toto možno usudzovať najmä z mnohých historických artefaktov nájdených v oblastiach najstaršieho ľudského osídlenia. Táto ľudská schopnosť je vo svojej podstate jedinečným prejavom ľudského sebauvedomenia, ktorým disponuje len človek ako najdokonalejšia bytosť na našej planéte. Keďže je smrť však len abstraktným pojmom, ktorý sa nepriamo prejavuje až v konkrétnom okamihu zlyhania základných životných funkcií, ľudia od svojho počiatku začali smrť personifikovať, a to najmä za účelom lepšieho vyjadrenia svojich pocitov a uľahčenia medziľudskej komunikácie. Najpoužívanejšími spôsobmi vyobrazenia smrti sú najmä:

v     Zlovestná postava držiaca kosu 

       Táto postava býva zobrazená v čiernom smútočnom ošatení, podobnom odevu kňaza, ktorý poskytoval posledné služby zomierajúcemu pri smrteľnej posteli. Prvé zmienky o tomto spôsobe personifikácie smrti možno nájsť už v 15. storočí. Je zaujímavé, že v danom období sa však telá zomretých nezabaľovali do čierneho, ale práve naopak – do bielej látky. Kosa symbolizuje predstavu, že smrť žne duše hriešnikov rovnakým spôsobom ako sa žne úroda obilia na poli v čase žatvy. Každé zahnanie kosou prináša tisícky duší (rovnako ako pri obilných klasoch).                                                                                                                               V gréckej mytológii sa spomína meno Chronos. Okrem toho, že bol kráľom Titánov a otcom Dia, bol rovnako aj bohom žatvy s menom Otec Čas, ktorý držal kosák na kosenie obilia. Je možné predpokladať, že postava Chronosa bola neskôr základom pre vznik horespomenutého prvého zo spôsobov vyobrazenia smrti. Mýtus o tom, že Chronos pojedal svoje deti, bol používaný v poézii na vyjadrenie starého príslovia „nič netrvá večne“.  Neskôr boli od slova Chronos (čas) odvodené aj slová Cronus (boh žatvy) a corone (vrana). Nie je potom ťažké zistiť, prečo sa pri postave držiacej kosu často objavuje aj vrana.

v     Zobrazenie smrti prostredníctvom jej nástrojov 

        Keď si zoberieme do úvahy, že človek od nepamäti zápasil so smrťou, je celkom prirodzené, že sa smrť začala zobrazovať aj prostredníctvom reálnych bojových prostriedkov. V mnohých maľbách a výjavoch je smrť ako tyran predstavovaná prostredníctvom rôznych kopijí, šípov, kosákov alebo vidiel.

v     Duch 

        Duch reprezentuje niekoho, kto je mŕtvy. Umožňuje uchovať rozpoznateľnú podobu osoby, ktorá kedysi žila. Táto entita nie je závislá od zákonitostí nášho sveta a vesmíru a z toho dôvodu sa kedykoľvek môže objaviť a opätovne stratiť z nášho časopriestoru.

v     Smrť ako démon

        Z hľadiska teológie hriechu je Diabol (a nie Adam a Eva) zodpovedný za dedičný hriech a za smrť ako dôsledok tohto hriechu. Už od čias stredoveku je smrť zobrazovaná ako stelesnenie Diabla, ktorý však podľa situácie môže na seba zobrať akúkoľvek podobu. Mnohí umelci zobrazovali smrť napriek tomu aj ako anjela, tzv. Anjela smrti.

v     Kostra

       Ďalším  rozšíreným spôsobom je zobrazenie smrti ako kostry príp. zahnívajúcej mŕtvoly. Rozdiel medzi nimi je v tom, že zatiaľ čo úlohou rozkladajúceho sa tela bolo vyvolať strach, symbol kostry bol viacej alegorický. Toto zobrazenie sa začalo objavovať už v 16. storočí, keď slávny maliar Hans Holbein mladší vytvoril postavu ošatenej kostry predstavujúcej bytosť odlišnú od osoby zomierajúceho. Do tohto času sa kostra vzťahovala len na osobu zomierajúceho. V mnohých prípadoch kostra drží aj presýpacie hodiny ako symbol krátkosti života a jeho rýchleho plynutia.

v     4 rytieri z Apokalypsy 

         Biblické Zjavenie apoštola Jána tiež prinieslo spôsob zobrazovania smrti. Konkrétne hovorí o tom, že 4 jazdci (Mor, Hladomor, Vojna a Antikrist) budú cválať svetom ako znamenie blížiaceho sa konca.

v     Smrť ako zviera (orol, baran, jedovatá včela) 

        Orol symbolizuje smrť preto, lebo „svojím obrovským rozpätím krídiel prikryje každého na tomto svete a nikto sa im nedokáže ukryť“. Baran „má 2 rohy, pričom s tým väčším zosadí z trónu kráľov, cisárov, princov, pápežov a kardinálov a s tým menším rozdrví ľudí z nižších vrstiev (poddaných v mestách a dedinách); svoje rohy vrazí do všetkých 4 častí sveta, pričom nezáleží na veku človeka, ktorého zasiahnu.“ Jedovatá včela „prichádza znenazdajky a zabíja jemne v bleskovom okamihu“.

v     Iné podoby

        Rozšírené boli a sú aj podoby smrti ako nepriateľa, netvora a cudzinca. V 17. storočí sa objavila dokonca aj podoba smrti ako rybára, ktorý hádže svoje siete do vody, aby ulovil obeť. Rovnako je zaujímavé, že niekedy sa zobrazuje smrť ako mladá kráska alebo mládenec s prevrátenou pochodňou. V neskorom stredoveku sa smrť zobrazovala aj ako vznešená dáma alebo kráľovná idúca vo svojom koči po rozdrvených telesných pozostatkoch ľudí. 

Toto sú  len najčastejšie všeobecné personifikácie smrti, ktoré ľudia používali a používajú pri vyjadrení toho najistejšieho, čo nás v živote čaká. Hovorím všeobecné preto, lebo okrem nich by sa dalo hovoriť aj o jednotlivých podobizniach smrti líšiacich sa svojím pomenovaním alebo spôsobom zobrazenia v závislosti od príslušnosti k náboženskému vierovyznaniu. Napr. v islame sa smrť tradične zobrazuje ako jeden z anjelov Alaha pod menom Azrael. V judaizme má smrť podobu anjela smrti, ktorý býva v nebi, má 12 krídiel a v čase zomierania stojí pri zomierajúcom s vytaseným mečom. Kresťanské Sväté písmo však hovorí o tom, že Satan je tým, kto má moc nad smrťou a rovnako sa v ňom smrť zobrazuje aj v podobe 4 už spomenutých jazdcov. 

V metalovom svete sa udomácnili mnohé zo spomenutých podôb smrti a stali sa dokonca neoddeliteľnou súčasťou obalov k  hudobným albumom. Smrť ako téma metalu dala dokonca podnet k vzniku samostatného metalového subžánru s názvom Death Metal. Texty sa v tomto subžánri zväčša zaoberajú temnejšou stránkou spoločnosti, vrahmi, ľudskou túžbou po krvi, pojmami niekedy vybranými doslova z anatomického slovníka. Veľa kapiel však vo svojich textoch rozoberá aj vlastné filozofické úvahy alebo názory na smrť. 

Záverom by som len povedal toľko, že smrť bola personifikovaná už od najstarších čias - v staroveku ako postava ženy a neskôr až do súčasnosti väčšinou ako postava mužského pohlavia. Keď bola v stredoveku Európa zasiahnutá epidémiou moru, obraz smrti si vyžadoval čo najodstrašujúcejšiu a najzlovestnejšiu formu - podobu zlovestnej postavy s kosou, ktorá viac-menej pretrváva dodnes. Je ťažké povedať, aký spôsob vyobrazenia prinesie budúcnosť poznačená masívnym rozvojom IT technológií ( že by počítač s kosou bol tým pravým ???).